Nízke Tatry – noc na hrebeni

Koho som stretol a koho naopak stretnúť nemusím.

Rozhodol som sa stráviť noc na hrebeni Nízkych Tatier. Ako vždy, cestu začínam plánovaním a ako skoro vždy nič nevychádza. Mal som v pláne vybehnúť hore a fotiť mliečnu dráhu. Nakoniec som bol rád, že som mohol vyraziť aj tesne pred splnom, ale SHMÚ hlási dobré počasie, tak to skúsim. Cez deň predpovedajú dážď a silný vietor, ale k večeru má ustať a obloha by mala byť prajná aj s obláčikmi.

Už pri Predajnej začína „liať“, nevadí, SHMÚ sa predsa nemôže mýliť. Prichádzam na Trangošku a stále leje. Keďže som z nejakého mne neznámeho dôvodu slepo dôveroval našim meteorológom (uf, skús zopakovať 5x za sebou), ostal som sedieť v aute na parkovisku pokým som nezadriemal. Ja viem, mohol som vytiahnuť pončo a ísť aj v daždi, ale na tom som bol v tom momente príliš pohodlný.

Neprší. Po asi pol hodinke prestalo pršať, presne podľa harmonogramu SHMÚ. Spomeniem to ešte pár krát, pretože som bol naozaj zaskočený ako im predpoveď na tie dva dni vyšla.
Tak teda „spakujem“ veci a idem. Cestou stretávam niekoľko turistov z česka a ubezpečujú ma, že hore je „boží dopuštění“, vietor, dážď a všetko v oblakoch. Nevadí, pokračujem ďalej, veď SHMÚ….nie?

Pri „Štefáničke“ ma už zaliala oblačnosť, aj chatu samozrejme. Cestu poznám, ale ešte hľadím do doliny, smerom kde by malo byť Brezno. Je tam, cez malú dieru v tom mlieku som zazrel ako ho zalievajú slnečné lúče. To je dobré, už sa to potrhá, vravím si. Aj sa potrhalo, ale pred tým som stihol vypiť dve kávy a na chatu sa dovalilo asi 100 (slovom sto) zamestnancov nejakej firmy na výlete. Tak toto nemusím, pozbieral som sa a „hybaj“ na hrebeň nájsť dobré miesto na fotenie ešte pred „zlatou hodinkou“.

Cestou ma doprevádza silný vietor a pár dobrých ľudí, s ktorými som sa dal do reči ešte na chate. Pôvodný plán ísť na Ďumbier, prípadne Štiavnicu som zmenil, sám neviem prečo. Asi som zatúžil po iných pohľadoch. Zložil som sa v Krúpovom sedle, hlavne sa ukryť pred vetrom a niečo zhltnúť. Nakoniec som tu ostal aj na noc. Keď som nakŕmil seba, chcel som nakŕmiť aj pamäťovú kartu vo foťáku. Začal som hľadať miesta so zaujímavou kompozíciou a našiel som Kamila. Tohto milého kamzíka som si takto pomenoval, bol to môj Wilson na pustom ostrove :-D. Pásol sa okolo mňa na vzdialenosť len pár metrov. Po západe slnka sa išiel niekde uložiť a ja tiež.

V noci som ešte skontroloval či predsa len nezhasne na chvíľku ten žiariaci mesiac a mne sa neukáže mliečna dráha. Nie, nezhasol. Tak som spokojne zaľahol do spacáku a vstal až tesne po tretej ráno, to sa už brieždilo. Kamil nesklamal, čakal ma tam kde sme sa večer rozišli. Poskakoval po stráni tvárou otočenou k východu, ešte som nevidel žiadne zviera aby sa takto tešilo z vychádzajúceho slnka. Docvakal som, Kamil raňajkoval, tak som si dal aj ja, samozrejme nie to čo on, priniesol som si svoje.

Je čas ísť domov, ešte jedna ranná káva na „Štefáničke“ a pobral som sa k autu. Bolo niečo po siedmej. Vždy je zaujímavé sledovať nechápavé pohľady ľudí, ktorých stretávam cestou dole.
Možno si kladú otázky: Odkiaľ ide tento človek? Prečo ide opačným smerom? Nemal by ísť smerom hore?
Ja som už ale plný energie, príjemne unavený a teším sa na triedenie záberov, ktoré som urobil a že som znovu prekonal lenivosť a obavy z počasia.

Malá rada na záver.

Najlepšie zábery často vzniknú keď sa vám podarí prekonať lenivosť a obavy z nepriaznivého počasia.

Pretože po každej búrke vyjde slnko.

Ak ste to vydržali čítať až sem a článok sa vám páčil som veľmi rád.
Dajte o ňom vedieť aj svojím priateľom zdielaním na sociálnych sieťach.