V krajine pašerákov koní

Krátky príbeh o výlete za fotografiou do Pieninského národného parku, odkiaľ je naskok nielen pod Belianske Tatry, ale aj do Poľska.

Dlho som váhal či vyraziť alebo sa na to vykašľať. Predpoveď počasia hlási silný vietor, sneženie a oblačnosť, len na štvrtok ráno medzi oblakmi malá medzierka, nádej tam je.

Dorazil som na miesto a zvrtol som to z asfaltky na poľnú cestu pokrytú snehovým popraškom s poriadnym stúpaním. Zhruba v polovici, keď už bolo jasné, že nepomáha ani 4×4, som sa začal kĺzavým pohybom stále rýchlejšie približovať k miestu kde som opustil asfaltovú cestu.

A aby to bolo zaujímavejšie šmýkalo ma bočnou stranou auta. Nestihol som ani začať panikáriť, len som skonštatoval, že ak ma nezastaví spomínaná asfaltka, určite sa pozriem do toho pekného lesa dolu v doline a možno ma tu niekto na jar nájde.

Auto nakoniec narazilo bočnou stranou na hranu asfaltky, nepríjemne sa naklonilo, ale zastalo, čo bol asi najlepší moment v mojom živote za posledné roky.

Musím sa priznať, že som to skúsil ešte raz, veď hore stojí už jedno auto tak to hádam dám aj ja. Tentoraz som sa pustil po vysokej tráve a tam to išlo oveľa lepšie, už som bol takmer tam, keď ma napadlo, ako sa odtiaľ dostanem ak do rána pripadne viac snehu. Na letných gumách sa po snehu nejazdí dobre. 😉

Nechal som teda auto dole a pekne som si to vyšliapal po svojich.

Na kopci bolo krásne, vietor takmer so silou víchrice ma okamžite vrátil do reality a hneď som som vedel, že to bude jedno z tých zamrznutých fotení. Obloha mi naznačila, že si budem musieť počkať na nejaký záber, ak sa mi vôbec niečo podarí cvaknúť. Tak som čakal a žul som polozamrznuté jablká. Tohto roku je ich úroda bohatá, tiež ich máte toľko?

Nič.
Žiadny farebný západ slnka sa nekonal. Nasadil som aspoň filter a skúsil natiahnuť tie rýchlo-letiace mraky na oblohe.
Takto.

Na noc som sa uložil do auta a čakal na tú rannú medzeru v oblačnosti, čo sľúbil SHMÚ.
Nepovedal som vám, že bol spln?
Tak teda bol spln.
Od polnoci sem-tam vykukol mesiac medzi mrakmi s takou intenzitou, ako by mi svietil niekto baterkou do auta. A keďže som uprostred lesa niekde na slovensko-poľskej hranici, v krajine pašerákov koní, už som len v duchu tipoval, či ma niekto osloví slovensky alebo poľsky.
V noci začalo snežiť, ale málo na to aby to vyzeralo na fotke dobre.

A zase mi do očí svieti ten mesiac.
A tá medzera? Tá sa samozrejme posunula a na východ slnka už bolo po nej. Takmer.
Predsa som ešte potme vyliezol z auta a urobil niekoľko záberov, či sa podarili posúďte sami.
Ešte som si dal, ako inak, jedno jablko a vyrazil domov.

Ak sa vám článok páčil podporte tento web jeho zdieľaním na sociálnych sieťach.